#50 Záhrada, kde sa rodia paradajky aj priateľstvá (rozhovor)
Prepis článku z časopisu Záhradkár 02/2024:
Len kúsok od jedného z hlavných ťahov v Bratislave vyrástla v roku 2017 komunitná záhrada Ostredky. V jej srdci nekvitnú len rastliny, ale aj medziľudské vzťahy, ktoré sú pre komunitu tak dôležité.
Nie každá komunitná záhrada vznikne len vďaka pestovateľom, záhradným architektom a urbanistom. Niekedy stačí nadšenie jedného človeka, ku ktorému sa postupne začnú pridávať ďalší a ďalší.
Vždy usmiaty Ladislav Dudor, zakladateľ komunitnej záhrady Ostredky, pochádza z Revúcej. K záhradkárčeniu nemal nikdy špeciálny vzťah, napriek tomu práve vďaka nemu a jeho iniciatíve vzniklo miesto, ktoré spojilo ľudí. Na sídlisko Ostredky sa Ladislav prisťahoval približne pred ôsmimi rokmi. Nehľadal priestor pre záhradu, chcel len spoznať ľudí. Mal pocit, že ani susedia, ktorí v tom čase bývali na sídlisku roky, sa vzájomne nepoznajú. V hlave mu skrsol nápad vytvoriť komunitu. Vnímal zanedbaný priestor bývalého volejbalového ihriska, ktorý patrí športovému gymnáziu. A vnímal aj to, že spustnuté miesto by mohlo opäť raz ožiť. Uskutočnenie jeho nápadu vyžadovalo ohromné množstvo vybavovania, plánovania a realizácie, s ktorou si už sám nedokázal poradiť. Oporou sa mu však stala urbanistka Sandra Štasselová, ktorá dnes pôsobí v Metropolitnom inštitúte Bratislavy.
Kráčame po zóne pre peších. Ladislav tlačí bicykel. Väčšinou chodí na bicykli. Do práce, aj komunitnej záhrady. Dnes to má už o niečo ďalej, pretože sa zo sídliska Ostredky odsťahoval. Komunita však zostala a on tiež. Asi stopäťdesiat metrov za našimi chrbtami je jeden z najhlavnejších ťahov Bratislavy. Popri chodníku je výsadba trvaliek, ktorú striedajú stromy, ale nikde ani náznak komunitnej záhrady. Ladislav zrazu zahne vpravo a cez takmer nedotknutú trávnatú plochu smeruje k nenápadnej červenej bráne. Je zamknutá. Musí byť zamknutá – to kvôli vandalom a zlodejom, ktorí komunitnú záhradu už, žiaľ, niekoľkokrát navštívili. Keď prejdeme, bránu za sebou rovno aj zamyká a my pokračujeme popri plote ďalej. Míňame školský dvor, zopár stromov a nižší porast krov. „Toto všetko tu, čo vidieť, bolo na začiatku úplne zarastené. Chodili sem asociáli a prespávali tu bezdomovci,“ hovorí popri tom, ako narážame na druhú bránu. Má dobré štyri metre na výšku a rovnako, ako tá prvá, má reťaz so zámkom. Tento je ale odomknutý.
Hneď pri vstupe nás víta tabuľa, ktorá sa kedysi používala na autobusových zastávkach. Názov tejto zastávky je Bratislava Ostredky, komunitná záhrada. Pred nami sa otvára priestor plný zelene, rozkvitnutých záhonov a očíslovaných vyvýšených boxov. „Tak, a sme tu. Povedzte, čo vás zaujíma?“ pýta sa náš sprievodca a zakladateľ komunitnej záhrady. Všetko, hovoríme si v duchu. Zaujíma nás úplne všetko! Atmosféru dotvárali lampióny zavesené na stĺpikoch, ktoré v minulosti boli súčasťou volejbalového ihriska. Podložie dodnes tvorí škvára a antuka, ktorá je však po toľkých rokoch zarastená. Len kde-tu vidieť náznaky pôvodného účelu. V takejto pôde nie je možné pestovať plodiny a bylinky, preto sú boxy od podložia kompletne izolované.
„Vitajte u nás,“ zdraví milá pani v modro-fialových kvetinových šatách. Má v prenájme box číslo 60. Spolu ich je 66, pričom 44 boxov dostali hneď na začiatku do daru z komunitnej záhrady Karpatská, ktorú zakladalo OZ Vnútroblok a ďalších 22 boxov získali vďaka grantom. Záujemcov o boxy je však omnoho viac. „Máme urobenú tabuľku, na čakačke je asi 200 ľudí,“ prezrádza iniciátor projektu. Ľudia sa menia v zime, mimo sezónu. Celý proces prebieha tak, že najprv uchádzač vyplní dotazník. Jedna otázka nás v ňom prekvapila. Záujemcov sa pýtajú, akú majú superschopnosť. Podla Ladislava je to preto, že nejde len o pestovanie. Ide o komunitu. Takú, v ktorej priloží ruku k dielu každý. „V skutočnosti tu pestujeme susedské vzťahy a popri tom aj paradajky,“ dodáva s úsmevom. Keď uchádzači prejdú sitom, s vybranými robia pohovor. V realite je aktívny jeden z desiatich. Niektorí chodia ozaj iba pre bylinky, na druhej strane však majú v komunite aj záhradnú architektku, ľudí, ktorí navrhli kvetinové záhony a architekta, ktorý sa postaral o altánok. Akční členovia naťahali elektrinu zo solárneho panela a včelár pred pár rokmi, kedy včelíny vo verejnom priestore neboli ešte také bežné, sa postaral o päť včelích úľov. „A čo skleník? Ako rozdeľujete ten?“ pýtame sa. „To sme sa pohádali,“ smeje sa Ladislav a dodáva, že skleník je rozdelený na parcely, avšak využíva sa skôr na pestovanie sadeníc. Pestovanie mimo boxov je pre všetkých. Aj bylinková pyramída je pre všetkých. Založili ju spoločne, pretože zistili, že takmer každý pestoval rovnaké bylinky.
„Laci, ak by si chcel rukolu, tak si našklb u mňa,“ ozýva sa milý hlások z boxu číslo 60. „Mimochodom, mohli by sme spraviť grilovačku,“ dodáva medzitým, čo si odtrhla krásnu červenú rajčinu zo svojho zeleninového záhonu. Plánovanie je základ, robia ho každý mesiac s troma koordinátorkami z komunity. Fantázii sa v komunitnej záhrade medze naozaj nekladú. Ak je niekto psychoterapeut, spraví na túto tému workshop. Včelár pripraví prednášku o včelárstve, milovníci varenia robia guláš či spoločné raňajky. V lete zvyknú premietať filmy, čítať rozprávky pre deti a hrajú spoločenské hry. Dva roky do komunitnej záhrady chodili aj škôlkári na výuku. V horúcich dňoch nachádzajú návštevníci vďaka tieňu stromov príjemné útočisko. A spoločné brigády? Tie spájajú asi najviac. Keď napríklad natierali plot susednej škole, Ladislav čakal, že pomôcť príde nanajvýš zopár členov. Ale keď sa do aktivity zapojilo až 60 ľudí, dojalo ho to takmer k slzám.
Pri skleníku je nedokončená bylinková terasa. Chýba nalepiť ešte osem tehál, ale vraj to tento týždeň členovia komunity dokončia. Aktuálne pracujú na projekte studne. „Ak tú studňu dokončíme, po siedmich rokoch to tu bude kompletné,“ hovorí s nadšením Laco. Vodu majú zatiaľ zo školy, od ktorej majú celý pozemok v prenájme. Síce to fyzicky nikdy nemerali, ale hovoríme približne o 1200 metroch štvorcových. Okrem boxov, skleníka a bylinkovej pyramídy majú v komunitnej záhrade detský domček, domček na náradie, altánok s grilom, posedenie a medzi stromami sme zbadali aj pár hojdacích sietí. „Tamtú som do záhrady doniesol ja, ešte na začiatku,“ ukazuje Ladislav smerom k stromom. Mali aj kompostáreň, ale nedokázali sa zbaviť problému s hlodavcami, tak ju zrušili rovnako ako fontánku, v ktorej voda zvykla skysnúť, pretože do nej vtáky hádzali pečivo.
Práce a aktivít je veľa. Niekedy až toľko, že si pri odchode Ladislav spomenie, že nepolial svoju záhradku. „Tamten je môj,“ ukazuje na box s číslom 63. „Ja vždy počkám, kým ostatným vzídu sadenice paradajok, pretože väčšinou ich potom rozdávajú. Niekedy ani neviem, čo mi z tých, ktoré mi darujú, vzíde. No aha, teraz sú napríklad žlté,“ krčí plecami a zberá rajčiaky. Zajtra je sviatok, obchody budú zavreté, a tak si z nich plánuje spraviť lečo.
Pri odchode sa ešpe pristaví pri kríkoch, ktoré rastú pri východe. Odhŕňa listy a naťahuje sa za solárnou lampou. Utrie z nej prach, vraj aby lepšie svietila. Nasadil ju na to miesto v čase, kedy komunitná záhrada vznikala. „Boli to najlepšie investované dve eurá,“ smeje sa vzhľadom k prekvapivej životnosti. Bránu zamyká tak, ako každý, kto odchádza posledný z komunitnej záhrady Ostredky, ktorá vyrástla len pár krokov od rušného mestského života. Svoje miesto si získala medzi obyvateľmi a zanechala trvalý odtlačok na tvári ružinovského sídliska. To, čo začalo len ako šialený nápad jedného mladého muža, sa premenilo na komunitu, kde kvitnú nielen rastliny, ale aj priateľstvá.
ZDROJ: Petra Števková, časopis Záhradkár
